SS Division Totenkopf : 1939 - 1942
SS Panzergrenadier Division Totenkopf : 1942 - 1943
3. SS Panzer Division Totenkopf : 1943 - 1945
Velitelia :
SS-Gruppenführer Theodor Eicke : 1.11.1939 - 7.7.1941
SS-Oberführer Matthais Kleinheisterkamp : 7.7.1941 - 18.7.1941
SS-Brigadeführer Georg Keppler : 18.7.1941 - 19.9.1941
SS-Gruppenführer Theodor Eicke : 19.9.1941 - 26.2.1943
SS-Gruppenführer Hermann Priess : 26.2.1943 - 27.4.1943
SS-Standartenführer Heinz Lammerding : 27.4.1943 - 15.5.1943
SS-Brigadeführer Max Simon : 15.5.1943 - 22.10.1943
SS-Brigadeführer Hermann Priess : 22.10.1943 - 21.6.1944
SS-Brigadeführer Helmuth Becker : 21.6.1944 - 8.5.1945
Sila jednotky :
06/1941 : 18.754 mužů
12/1942 : 21.186 mužů
12/1943 : 15.415 mužů
06/1944 : 21.115 mužů
12/1944 : 15.400 mužů
Pravdepodobne najznámejšou divíziou Waffen-SS bola 3. SS Totenkopf. Hoci po slabšom začiatku získala dobrú reputáciu, bola navždy spojená s koncentračnými tábormi a ich prevádzkou. Za to vďačila skutočnosti, že pôvod tejto divízie bol v Totenkopfverbände, ktorá sa skladala z piatich predvojnových standar (plukov), ktoré boli spolu s niekoľkými členmi SS-VT určené k stráženiu koncentračných táborov v Nemecku, napr Dachau. Táto situácia pokračovala na začiatku vojny, kedy boli jednotky menené medzi frontom a tábormi, ale táto praktika bola zastavená po útoku na ZSSR, keď bolo potreba vojakov na fronte. Potom bola prax výmen rovnaká ako u ostatných jednotiek Waffen-SS. Bojový pôvod tejto divízie spočíva v poľskom ťažení 1939, keď muži z Heimwehr Danzig bojovali spolu s armádou. Po skončení ťaženia boli začlenení do Totenkopf počas rozšírenia tejto divízie. Theodore Eicke, ktorý sa neskôr stal veliteľom tejto divízie, bol pôvodcom vytvorenia tejto divízie SS z piatich standar Totenkopfverbände. Ich čísla boli: 1. Oberbayen - základňa Dachau, 2. Elbe - základňa Sachenhausen, 3. Sachsen - základňa Frankenburg, 4. základňa Buchenwald a 5. Brandenburg - základňa Mauthausen. Týchto 5 standar malo celkom 7.400 mužov, z ktorých 6.500 bolo sformovaních do troch plukov, ktoré boli cvičené dôstojníkmi SS-VT a muži z Totenkopf standar Götza, ktorí bojovali v Heimwehr Danzig. Odvedencami, ktorí vstúpili do divízie v roku 1940 neboli podrobení tak prísnym požiadavkám ako u Leibstandarte a SS-VT, ale museli mať árijský pôvod, dobré zdravie a čistý policajný register. Štábni dôstojníci Totenkopf viedli vojnu s armádou, pretože im nechcela dodať protitankové kanóny a automatické zbrane a situácia sa upokojila až po zásahu Hitlera. Divízia dostala české zbrane zo Škodových závodov. Počas invázie na Západ bola už Totenkopf dobre vyzbrojená, organizovaná a disciplinovaná jednotka. Divízia sa prvých bojov zúčastnila v Belgicku ako časť 15. Panzer Korps a postupovala veľmi dobre, kým v panike neustúpila pri útoku britských tankov Matilda, pri ktorej boli jej protitankové kanóny 37 mm absolútne nedostačujúce. Nakoniec sa zhromaždili a vytrvali a pri britskom ústupe vnikli do ich pozícií. Pokračovali na Merville, kde bola 4. rota 2. pluku napadnutá 100 muži 2. Royal Norfolk Regiment, ktorí sa opevnili na samote La Paradis. Briti sa nakoniec vzdali a boli postrieľaní muži SS. Ako postup pokračoval, Briti ustúpili cez more z Dunkirku a Totenkopf spolu s Leibstandarte dosiahla Boulonge na francúzskom pobreží, kde získala 6.000 zajatcov. Na začiatku roka 1941 sa počet mužov divízie Totenkopf rozšíril z 20.000 na 40.000, ale z toho bolo 13.000 starších záložníkov, ktorí plnili okupačné službu v Nórsku a vo Francúzsku. Dve standar boli pridelené počas operácie Barbarossa ako Kampfgruppe Nord, ale počas prvého boja si spôsobili hanbu. Na začiatku ťaženia mala divízia 18.754 mužov a bola pridelená von Leebovej arme Gruppe Nord a prenikala Litvou a do konca júna zničila s arme Gruppe Nord 15 sovietskych divízií. V júli začal silnieť sovietsky odpor, ale v auguste začali spolu s Fínmi útočiť zo severu na Leningrad a 8. septembra mesto obkľúčili. Tankovej divízie tvoriace súčasť arme Gruppe Nord pokračovali v útoku na Moskvu, ale Totenkopf spolu s 4. SS Polizei Division a ďalšími armádnymi jednotkami zostal v okolí mesta Leningrad. Ruský protiútok v decembri zatlačil Totenkopf späť na rieku Volchova a tu zostala do roku 1942. Leningrad zostal nedobytí a Rusovia prenikli medzi arme Gruppe Nord a Mitte a pokúšali sa ich obkľúčiť. Tieto jednotky vrhli Nemcov späť o 120 km a Totenkopf zostala do konca roka obkľúčená v Děmjanském kotli. Počas obranných bojov v januári 1942 bola kompletne obkľúčená, ale v apríli prerazila obkľúčenie smerom na severozápad. Prebehlo ďalších šesť mesiacov obranných bojov do októbra, kedy bola zdecimovaná divízia, ktorá stratila 60% vojakov a potom bola stiahnutá do Francúzska na doplnenie. Tu bola reorganizovaná ako Panzergrenadier Division a zúčastnila sa na znovudobytí Charkova s 1. SS Panzer Korpsom Paula Haussera. Počas tejto doby boli tri hlavné pluky divízie pomenované Hitlerom, 1. ako Totenkopf, 2. Thule a 3. Theodore Eicke, ktorý bol zabitý, keď bolo zostrelené jeho lietadlo 28. februára 1943. V júli sa zúčastnila bitky pri Kursku, kde bola vybavená novými tankmi Tiger a Panther, ale po stroskotaní ofenzívy prešla do obrany. Do októbra ustupovala ku Charkovu a k Dnepru a v januári 1944 opustila Stalino a Krivoj Rog. Počas týchto bojov bojovali granátnici tejto divízie bravúrne av zime 1943-44 bola divízia presunutá do centrálneho sektoru, kde bojovala o Grodno a spolu s divíziou Wiking zastavila sovietsky postup na Bialystok. Na konci roka 1944 bola odoslaná spolu s divíziou Wiking k posilneniu nemeckého útoku na Budapešť. Ten neuspel a divízie sa stiahla do Rakúska, kde sa vzdala Američanom. Tí ju však odovzdali do rúk Sovietom.
